František Víťazoslav Sasinek
11. december 1830, Skalica – † 17. november 1914, Graz, bol najplodnejší slovenský historik druhej polovice
19. storočia, publicista, katolícky kňaz. Pseudonym: Franko Chvojnický,
Pater Victor, Sirotin V., Skalnický, Slovákovič
Životopis
Vyštudoval gymnázium v Skalici a v Szolnoku, 1846 vstúpil do kapucínskeho rádu, neskôr študoval filozofiu
v Tate a v Bratislave, teológiu v Scheibse (Dolné Rakúsko) a v Bratislave, roku 1853 vysvätený za kňaza v Györi,
1866 zložil rigorózum z teológie na univerzite v Prahe. Pôsobil striedavo ako profesor a kazateľ v Tate, v Bratislave,
v Ostrihome a v Budíne. Roku 1864 bol prepustený z kapucínskeho rádu a 11. júla 1864 ho biskup Štefan Moyzes
prijal do banskobystrickej diecézy, kde sa stal profesorom bohosloveckého seminára a kazateľom. Od roku 1856 opatrovník kníh a zbierok Matice slovenskej, uložených dočasne v Banskej Bystrici, od roku 1868 diecézny ordinár.
Najplodnejší slovenský historik 2. polovice 19.storočia. Spracovával najstaršie dejiny Slovenska a Slovákov,
tému sv. Cyrila a Metoda a Veľkej Moravy, Uhorska, ale aj Čiech. Ako učiteľ napísal aj niekoľko učebníc,
ktoré sa používali na cirkevných školách. Napísal diela náboženského charakteru, spevohry, trúchlohry, verše,
príležitostné básne, poviedky a črty, náboženské, historické a národnobuditeľské štúdie a články. Aj keď jeho historiografické dielo bolo poznačené romantizmom, mnohými nedostatkami a mylnými závermi, v období
maďarizácie zohralo pozitívnu úlohu. Významná bola aj jeho redaktorská, archívna a editorská činnosť.
Knižne vydal aj zbierku vtipov, žartov, anekdôt a hádaniek. Roku 1869 po Moyzesovej smrti v Martine zastával
funkciu tajomníka MS. Roku 1870 dopisujúci člen Kráľovskej čes. spoločnosti náuk; čestný občan Starej Turej.
Dielo
Dejiny kráľovstva Uhorského, Martin, 1869,1871
Dejepis všeobecný a zvláštny Uhorska, svetský a náboženský, Viedeň, 1871
Archív starých česko-slovenských listín, písomností a dejepisných pôvodín pre
dejepis a literatúru Slovákov 1-2, Martin, 1872-1873
Záhady dějepisné, 1-4,Praha, 1886-1888
1díl Historicko-etymologické pokusy odkaz zde...
2díl Jornandes a Slované odkaz zde...
4 díl Gothové a Vandalové odkaz zde...
Dejiny Slovákov, Ružomberok, 1895 odkaz viz níže...
Struný dejepis Uhorska. Pre slovenský l'ud , 1912-1913
Dějepis Slovákov
Franko Víťazoslav Sasinek
Dejiny Slovákov, Ružomberok, 1895
Obsah
Pôvodná publikácia
Predslovo
Od pradoby až do zániku deržavy veľko-moravskej
Od zániku državy veľkomoravskej až do prenesenia koruny slovenského královstva na Pannoniu
Od prinesenia koruny slovenského královstva na Pannoniu až do Matúša Trenčanského
Od Matúša Trenčanského do našeho času
Pôvodná publikácia
Franko Víťazoslav Sasinek
Dejepis Slovákov
Tlačou a nákladom kníhtlačiarne Karla Salvu. Ružomberok. 1895. 50. Bibliografické poznámky
Predslovo
Jako každý človek, tak tiež i každý národ má svoje deje. Človek častokráť rozpamätúva sa i na to, čo činil, i na to, čo zažil, i na to, čo pretrpel; a keď o tom buď slovom alebo perom vypráva iným, podáva históriu (dejepis) svojho života. V podobných pomeroch je aj každý národ; má on svoj dejepis, rozdiel je len v tom, že jeden národ má, druhý nemá svoj písaný dejepis. Činí-li kto nám Slovákom výčitku, že nemáme svojej starobylej histórie, to sa dá povedať len o písanej histórii, buď preto, že sme sa sami o ňu dosť nestarali, buď preto, že ju dejezpytci pred nami ukrývali alebo schválne porušovali, aby v nás národní cit utlumovali. Jako náš prebudený národní cit pobáda nás k tomu, aby sme poznali minulosť národa svojho, tak zas s druhej strany pokrok v historickej vede obľahčuje i nám poznanie jasnejšie a dokonálejšie tej minulosti národa svojho. Za stredoveku kládla sa váha len na dejepis Rimanov a Grékov; keď začalo vychádzať slnko nového veku, predskočili nás Nemci a lstive využitkovali pramene dejepisné vo svoj prospech, na ujmu ale Slovanov; okrášlili seba dejepisom nesvojím, dejepisom slovanským. Podobne učinili s nami Slovákmi Maďari, keď vyšvihli sa na povrch a zmocnili sa školy; pod úradním tlakom zpotvorený bol dejepis k okrášleniu Maďarov, na ujmu a potupu Slovákov. Odtiaľ sa dá vysvetliť, že chválychtiví zbabelci odpadávajú od nepoznaného národa svojho slovenského a pridávajú sa k Maďarom, lživou históriou vyvýšeným. Je teda svrchovaný čas, aby sme už i my Slováci seba lepšie poznali a to, čo nám v historii po pravde a práve náleží, z čistých dejepisných prameňov vyčerpali a reklamovali. Je pravda, že som r. 1867 — 1871 už písal „Dejiny“ pre Slovákov v Uhorsku; ale od tej doby nezastal som na ceste; pokračoval som ďalej na nej, tým ľahšie a bezpečnejšie, že som mal k tomu r. 1882 — 1892 v Prahe viac stihu a príležitosti. Prišiel som k tomu pevnému presvedčeniu, že položiv „Dejiny“ na obyčajný základ, nerozptýlil som dostatočne tú tmu, ktorá dejepis Slovákov zakrývala. Z tej lásky teda, ktorú som dlžen svojmu národu, chopil som sa znovu pera, abych spisom týmto podal výsledok svojich nestranných ďalších študií historických. Poneváč národ náš mnohé premeny podstúpil, za potrebné som uznal, rozdeliť dejepis Slovákov na štyry doby; a síce jednať bude: 1. doba od pradoby až do zániku državy veľko-moravskej; 2. doba od zániku državy veľko-moravskej až do prenesenia koruny slovenského kráľovstva do Pannonie; 3. doba od prenesenia koruny slovenského kráľovstva na Pannoniu až do Matúša Trenčanského; 4. od Matúša Trenčanského do nášho času.
Od pradoby až do zániku deržavy veľkomoravskej
Platí-li tá zásada, že národ, ktorý pozná historia len čo bývajúci na svojom území, nie ale čo pozdejšie ta prisťahovalý, je on tamže od historickej pradoby bývajúcim národom: platí to i o Slovákoch. Je pravda, že meno Slavini alebo Slaveni až v polovici 6. stoletia po Kristu Pánu vyskytuje sa v dejepisoch carihradských; ale Prokop Caesarejský hneď tehdy poznamenáva, že Slaveni predtým nazývali sa po grécky Sporoi čili Sievači (Roľníci); Theophylakt (r. 629) a za ním patriarcha Photius († 891) dokladajú, že Slaveni predtým nazývali sa u Grékov Gétes čili Roľníci. Keď je tak, teda dejepis Getov je tiež dejepisom starobylých Slovákov.
Dejepisec Herodot (o. r. 444 pred Kr.) počíta Thrakov k najstarším národom sveta a dokladá, že sú po Indoch národom najpočetnejším tak, že keby boli pod jedným vladárom spojení, žiaden národ nebol by v stave ich sile odolať. Poznamenáva o nich i to, že sú na rozličné krajiny a pomenovania rozdelení. Veľká časť Thrákov nosila u Grékov meno Gétov, u Rimanov tiež meno Dákov, a bývala z čiastky pod dolním Dunajom, totižto medzi Dunajom a Balkánom; zčiastky nad Dunajom, totižto medzi Dunajom a Karpatami. Dejepisec Plinius (79 po Kr.) prvý je, ktorý označuje územie nášho Slovenska, keď píše, že keď za jeho doby Jazygovia panovali na Potisí, Dákovia (Getovia, Slováci) bývali nad Potisím až k Morave a Odre, súsediace so Svebami v Germanii. Dosaváď uhorskí a moravskí Slováci to územie obývajú. Tacitus (r. 100) ich zná na tomže území pod menom Quadov, a pod týmto menom zná ich na začiatku 5. stoletia i sv. Hieronym.[1] O týchže Quadoch vypráva nám Tacitus, že ešte za jeho pamäti mali vlastných kráľov z pokolenia Tudrov, ba že Drusus Markomannom, po zapudenom Marobudovi a Katvaldovi, dal za kráľa Vannia z národu Quadov. „Za prvej doby moci svojej — vypráva o ňom — bol vážený a milý krajanom; pozdejšie, keď ďalej kraľoval, zpyšnel a pripravený bol k pádu, jednak nenávisťou susedov, jednak domácimi rôznicami. Pôvodcami toho boli: Vibil, kráľ Hermundurov a Vangio i Sido, synovia od sestry Vanniovej. Claudius, ačkoľvek bol častokráť o to požiadaný, nemiešal sa so zbraňou medzi tie spory barbarské; sľúbil len bezpečné útočište Vanniovi, keby bol vypudený, a písal Publiovi Alleliovi Histriovi, ktorý spravoval Pannoniu, aby postavil legiu a pomocné vojsko, z tejže provincie vybrané, na breh (Dunaja) k pomoci premoženým a k postrachu víťazom; by títo, prepínajúc sa šťastím, nerušili pokoj (Rimanom). Nesmierna už totižto sila, Lygiovia a iné národy hrnuli sa, súc vábení povesťou o kráľovských pokladoch, ktoré Vannius behom 30 rokov skrze koristi a berny nahromadil. Jeho vlastné vojsko bolo pechota; jazdectvo skladalo sa zo Sarmatov a Jazygov, nerovné súc množstvu nepriateľov. Preto ustanovil sa na tom, že sa bude brániť na hradoch a preťahovať válku; Jazygovia však, nemohúc sniesť obliehanie a tekajúc po najbližších rovinách, učinili bitku nevyhnuteľnou, poneváč Lygiovia a Hermunduri boli už ta uderili. Vannius teda sišiel s hradov svojich, ale v otvorenej bitke porazený bol. Bol síce nešťastný, však ničmenej velebili ho, že bojoval svojou rukou a vpredu na prsiach ranený bol. Ušiel ale k lodiam, ktoré na Dunaji čakaly na neho. Brzo za ním prišli aj jeho bojovníci, ktorí obdržali pozemky v Pannonii a osadili sa tam. Vangio a Sido po zapudení Vannia rozdelili kráľovstvo medzi seba, uzavrevše priateľstvo s Rimanmi. Priateľstvo toto trvalo do cisára Domiciana. Tento totižto, chtiac sa pomstiť na Markomanoch a Quadoch preto, že mu nedali pomocného vojska proti dolnozemským Dákom, tiahol do Pannonie, aby viedol válku proti ním. Sem prišli ich vyslanci, aby vyjednávali s ním o mier; ale Domician dal ich povraždiť a uderil válečne na nich. Bol porazený a zahnaný od Markomanov. Zdá sa, že Rimania, majúc dosť na tej porážke, do Quadov ani nezavadili a spokojní boli s tým, že kráľ Quadov uznal moc a nadvládu cisára rimského. Dosť skoro zapletení boli však do vojny (r. 165 — 180) s cisárom Markom Aureliom, čo spojenci Markomanov a Jazygov. „Po mnohých krvavých bojoch a nebezpečenstvách — tak píše Dio Cassius — podmanil sebe (Marcus Aurelius) Markomanov a Jazygov. Potom nastala mu nebezpečná válka s Quadami, v ktorej sa mu prajúcim šťastím alebo viac riadením božským dostalo podivuhodného víťazstva. Quadi totižto dali sa do bitky v jednom vidieku, kde ich Rimania mohli obkľúčiť. Rimania, pritlačivše sa so štítami pevne jeden k druhému, bojovali veľmi udatne, tak že Quadi upustili od boja, činiac si nádej, že Rimania, úpaľom a žížňou postižení, bez veľkého z ich strany namáhania budú im v moc daní. Súc na počet mnohom silnejší, ohradili kolom do
kola všetko, aby Rimania nedostali vody, tak že namáhaním, porážaním, slnkom a žížňou prišli do najväčšej nesnádze. Už neboli v stave, aby v boji ďalej postúpili, ani aby ucúvali, tak že museli vo žhavom vedre slnečnom a trápení žížňou zostať v radoch. V tom však stiahly sa náhle husté mračná a — nie bez riadenia božieho — vydaly hojný lejavec.“ Kresťanskí vojaci Rimanov pripisovali to modlitbe kresťanskej legie (legio fulminatrix), pohanskí ale černokňažníkovi Arnufisovi, ktorý to vraj vyprosil od boha Hermesa. Julius Capitolinus ale píše, že cisár však prepraviv sa na príhodnom mieste po lodňom moste pres ňu, vtrhol do zeme nepriateľskej, plieňac a pustošiac ju. Sarmatovia (na Potisí), vediac, že sú rýchlym pochodom jeho predskočení, rozutekali sa na všetky strany, aby vyšli nenadálemu zahynutiu; nemohúc však od strachu ujiežďať, z väčšieho dielu boli pobití. Tieto veci prihodily sa v onej čiastke Sarmacie, ktorá leží naproti druhej Pannonii. Rovne tak udatne, jako tam, hnalo sa vojsko (cisárske) nepriateľskou zemou vedľa (Pannonie) Valerie, páľac a lupiac, a všetko pred sebou pustošiac. Táto hrozná zkaza pohla Sarmatov, že vylieznuvše zo skrýš svojich a rozdelivše sa na tri zástupy, pod tou záminkou, jako by chceli prosiť o pokoj, prepadli našich, niečo neopatrných. Bolo to na jednom mieste, kde naši nemohli ani užiť zbrane, ani proti ranám sa brániť, ani dať sa na útek, ktorý v najväčšej núdzi býva posledným útočišťom. I hneď zjavili sa tu tiež Quadi, súc vôbec nerozdielnymi ich spoločnikmi pri mnohých zlých podujatiach; avšak táto statočná hotovosť neprospela im. Boli z väčšej časti pobití, a kto zachoval život svoj, uprchol po známych mu cestách do hôr. Tým vzmužila sa myseľ a oživla sila nášho vojska: pluky sa sostúply úzko k sebe a hnaly rýchlym pochodom do zeme Quadov. Títo dľa nešťastia, ktoré už potkalo ich, uvažujúc, jak hrozné veci im ešte nastávajú, radšej prosili o pokoj a odhodlane predstavili sa cisárovi. Jednoho dňa, keď im (Sarmatom) mali byť predložené podmienky mieru, prišiel Zizais,[2] tehdy kraľovič, mladík dosť vysokej postavy, a sošikoval Sarmatov jako by do boja, aby v tom spôsobe predniesel ich prosbu cisárovi. Obdržavše milosť a ten sľub, že môžu pokojne zostať vo svojich sídlach, vydali všetkých našich zajatých; dali tiež rukojmov, koľko ich bolo žiadano, a sľúbili, že chcejú byť poslušní ďalším rozkazom. Týmto dôkazom dobrotivosti pohnutí prišli tiež Arahara a Usafer so všetkým svojím ľudom, prední to veľmoži a vodcovia kmenov svojich, z ktorých jeden mal pod sebou časť Záhorákov a Quadov, druhý zas niektorých Sarmatov, vesmes ľudí, ktorí čo pohraniční susedia, súc stejne divokých obyčají, v dobrom priateľstve spolu živí boli. Cisár však obávajúc sa, žeby prostý ľud pod záminkou, že chce vstúpiť v nejakú smluvu, náhle mohol sa chopiť zbrane, nariadil, aby sa rozdelili, a prímluvčí Sarmatov aby poodišli, kým by vec Arahara a Quadov Zizaisových bola rozhodnutá. I uloženo im, aby dali rukojmov, kdežto predtým nikdy nemuseli vernosť svoju takto zaručovať; čo oni ihneď aj učinili. Keď ale všetko toto slávne sa ukončilo, nesmel nikto odísť, kým dľa ustálenia naši zajatí neboli vydaní. Potom teprv preložený bol tábor náš do Bregovca (Bregetium), aby sa medzi (ostatními) Quadami, ktorí v tej krajine boli domovom, posledné rozpomienky slzami alebo krvou sotreli. A keď vojsko naše bolo v ich vlastnej zemi, prišiel od nich Vitriador, syn kráľa Viduara, vojvoda Agilimund a iní veľmoži a kmetovia, rozličným kmenom predstavení; vrhli sa pred zástavami vojska na zem a obdržavše odpustenie, poddali sa všetkému, čo sa na nich žiadalo. Dľa im uložených podmienok vydali deti svoje za rukojmov a učinili prísahu vernosti, dotýkajúc sa mečov svojich. Medzi tým, čo vojvoda (Firmus) válkou bol zamestknaný v Mauritanii a vôbec v Afrike, pozdvihli sa (r. 371) zas Quadi, národ to, ktorého teraz už nenie sa čo obávať; ktorý však ondy býval veľmi bojovný a mocný, jako to dokazujú skutky, ktoré vykonali, a rýchle vpády (do Pannonie), ktoré činili; tiež obliehanie Vogleje (Aquileje), ktoré s Markomanmi spojení predovzali; rozborenie mesta Opitergium a mnohé války krvavé, veľmi rýchle od nich vykonané, tak že sám slavný cisár Marcus (Aurelius), prekročiv Alpy Julské, s ťažkom im odolal. Zaiste mali si čo sťažovať. Cisár Valentinián totižto, chtiac už od počiatku svojho panovania (na západe), spôsobom síce chvalitebným ale prehnaným, upevniť hranice, rozkázal, aby za Dunajom na území Quadov sriadily sa pevnosti pre ochranu (Rimanov), jako by to územie bolo už pod mocou rimskou. Obyvatelia tej krajiny, nad tým rozhnevaní a svojho bedliví, hľadali prozatým zastaviť prácu vyslanstvom a hrozivým reptaním; Maximinus však, schopný všelikej neprávosti, nemajúc toľkej sily, aby na úzde držal prirodzenú svoju pýchu, ktorá skrze uvedenú jemu prefektúru ešte sa zväčšila, lál Equiciovi, veliteľovi jazdectva v Illyriku (kam patrila tiež Pannonia), že je tvrdošijný a nečinný, poneváč nevykonal, čo dľa rozkazu vykonať mal rýchle, doloživ — jako by majúc starosť o dobro obecné — žeby tie pevnosti už bez všetkých vytáčok boly vystavené, keby vladárstvo v (Pannonii) Valerii sverené bolo jeho synáčkovi, Marcelianovi. Čo oboje tiež brzo uvedeno vo skutok. Keď tento nový vladár ta prišiel, čo syn takého otca, príliš nadutý, pokračoval v diele, nedávno predtým započatom a zastavenom, preto že Quadom bolo dovoleno, viesť stížnosť nad tým. Konečne pozval ich kráľa Gabinia k sebe, ktorý bol slušne prosil, aby sa nič nového ďalej nestavalo, pod záminkou, že k tomu privolí, s niektorými inými, s pretvárenou zdvorilosťou na hostinu; keď sa však z hostiny navracal, nenadav sa ničoho zlého, kázal ho zavraždiť a tak hanobne porušil posvätné právo pohostinské. Povesť o tomto krutom skutku rozšírila sa hneď na všetky strany a rozvzteklila Quadov a iné vedľajšie národy. Oplakávajúce smrť kráľovu a shromaždivše sa, vyslali zástupy na plen; prepravili sa pres Dunaj do Pannonie a keď nikto ani sa nenadal nepriateľského vpádu, prepadli venkovský ľud, práve žňou zamestknaný, a pobivše mnohých z neho, čo ho zbylo, i s množstvom rozličného dobytka, so sebou odvliekli. A v skutku bola by sa tehdy stala ešte aj iná zlopaš, ktorú napraviť nebolo by možné bývalo, a skrze ktorú bola by država rimská hanebným spôsobom vzala veľkú ztratu; lebo málom dcéra Konstantiova, ktorá tehdy bola na ceste, aby sa zasnúbila s Gratianom, bola by padla do rúk nepriateľom, na jednom panskom dvore, menom Pistra (Bystrá), kde práve obedovala. Jedine šťastným riadením božím stalo sa, že správca tej provincie, súc tam práve prítomný, posadil ju do štátneho voza a rýchle zaviezol ju do Sriemu. Quadi a Sarmati, vidiac, že sa im vojna darí, tým početnejšie liali sa do Pannonie a nielen Carnuntum[3] a
iné mestá poplienili, ale i sám Sriem dobývať počali. Probus, správca tohoto mesta, však hrdinsky sa bránil: opustivše teda Sriem, dali sa prenasledovať Equicia. Dve legie síce vytiahly proti ním, ale tieto začaly sa medzi sebou dohadovať, ktorá započať má boj? V tom Sarmati uderili na nesvorných a boli by ich zničili, keby nebolo bývalo Theodosia, mladšieho náčelníka moesických zástupov. Tento ich zavrátil. Cisár Valentinian, jaknáhle slyšal o týchto pohromách, ihneď s veľkou silou tiahol do Pannonie a pri Carnuntume položil sa táborom. Tieto válečné prípravy postrašily Quadov natoľko, že vypravili k nemu vyslancov, ktorí by vyprosili odpustenie pomsty, jakú len bezprávie bolo vyvolalo. Vyslanci boli chladne prijatí, a bola im daná dvojsmyselná odpoveď: že sa vec tam dokoná, kde sa započala. Valentinian po trojmesačnej válečnej príprave poslal vopred Marobauda s pechotou, aby pustošil Quadiu. Prekročil Dunaj pri Aquincumu (Budíne), vtrhol ta za nimi potom i sám, aby plienil Quadiu s druhej strany. Zpustošiv zem, navrátil sa do Pannonie, aby tam zimoval. Keď sa bavil v Bregeci,[4] prišli ta opät quadskí vyslanci prosiť cisára o pokoj a mier. Keď cisár Valentinian s tými vyslancami sa vadil, pukla mu žila, a následkom toho odnesený bol do jednoho zámku v Galii, kde aj (17. dec. 375.) umrel.“ Práve toho času Hunovia (Bulgari) uderili od východu na Getov Vislanských (Getae Vislavini), tak že jedna časť týchto utekala za Karpatami k ústiu Dunaja, aby vyprosila si od východného cisára Valensa priechod k Balkánu, druhá časť ale brala sa k horniemu Dunaju. Poneváč títo Getovia prišli od Visly, Byzantinci, aby ich rozoznali od Getov poddunajských, pomenovali ich Vislavanmi (Vislavini) čili zkrátene Slavanmi (Slavini); a pozdejšie toto meno preniesli aj na ostatnních, ktorí mali stejný jazyk s tými Getami, chybne a ľubovoľne aj Gotami prezývanými. Nielen ľud ale i časť vojska Getov (Slavinov) zostala jako vo svojej otčine, taktiež na tom území, kde, pred Hunami utekajúc, najšla útočište, spojivše sa s Hunami. Toto podobne učinili aj Quadi, ktorí posledníkráť pod menom týmto r. 451 pod práporom Atilovým tiahli proti Aetiovi do Gallie. Od tej doby meno „Quadi“ umĺklo; lebo po smrti Atilovej († 454), keď rozpadla sa država hunská, nastaly nové mená drievnych krajín a národov. Meno Quadov premenené bolo na meno Rugov, Ruzov a podobné, a trvalo až do doby sv. Štefana, kráľa uhorského.[5] Meno to bezpochyby dostali preto, že boli pod vládou Ruha čili Ruga a Rugila strýca a predchodcu Atilovho. Po smrti Atilovej vládu nad Rugiou uchvátil Edeko, rodilý Scytha (Slovan), hlavný muž, vodca a dôverník jeho. Po smrti tohoto syn jeho Odoaker panoval nad Rugami. Slyšiac, že Orestes, s ktorým bol slúžil pri dvore Atilovom, posadil syna svojho Augustula na rimský trón, sobral svoje vojsko, a poneváč ho Getovia nechceli pustiť pres Pannoniu, tiahol pres Noricum do Itálie. Shodiv s trónu Augustula, pochoval hodnosť cisárov rimských na západe, stav sa len správcom západnej državy rimskej pod právom cisárov východných; až pozdejšie prijal i názov kráľa rimského. Keď Odoaker už niekoľko rokov panoval v západnej države rimskej, sahajúcej až k Dunaju, Velet (Feletheus), stal sa kráľom Rugov a činil nepriateľské vpády pres Dunaj do Pannonie a Norika. Z tej príčiny Odoaker prišiel s vojskom, pozbavil ho zeme i života, a r. 477 odvliekol so sebou veľký počet (Gepidov, Getov, Ugrov a Herulov) do Itálie, aby sa upevnil na na tróne. Po smrti Odoakra († 491) Longobardi (Lužičania) nielen obsadili Čechy ale i Rugiu. Nezostali ale dlho v nej, lebo cisárom Justinianom (r. 527) vyzvaní obsadili Pannoniu a r. 569, odstúpivše vládu Abarom, odtiahli do Itálie. Od tej doby až do 9. stoletia nemáme žiadnej zaručenej zprávy o Rugii čili o Slovensku. Styky s novopovstalým západným cisárstvom otvárajú nám bránu k ďalšiemu dejepisu Slovákov. Okolo r. 830 kniežatom Rugie (Slovenska) bol Privina: ale Mojmír I., kráľ na Morave, chtiac zabezpečiť Morave a Slovensku neodvislosť od západného cisárstva, zapudil ho z Nitry, poneváč držal s Nemcami, áno v Nitre založil a skrze cisársko-latinského arcibiskupa solnohradského dal posvätiť chrám nemeckého svätca, sv. Emmerama, mučeníka. Netrvalo to dlho, že cisár Ludvik svrhol Mojmíra s trónu, Rastislava ustanovil nad Moravou, Svatopluka I. ale nad Slovenskom. Rastislav, zapudiv Nemcov, stal sa kráľom na Morave; na Slovensku ale Svatopluk I., ktorý po shodenom s trónu Rastislavovi nielen r. 871 opanoval Moravu, ale r. 884 i Pannoniu, položiv tak základ države veľko-moravskej. Mal Svatopluk I. troch synov: Predslava, Mojmíra II. a Svatopluka II., medzi ktorých pred smrťou (r. 894) podelil državu tak, že Mojmír, čo údelné knieža Pannonie, a Svatopluk II., čo údelné knieža Moravy, Čiech a Lužice mali stáť pod mocou najstaršieho brata Predslava, veľkniežaťa Slovenska, Sliezska a Veľkopoľska. Svornosť medzi nimi dlho netrvala. Predslav umrel, tak že o jeho pozostalé veľkniežatstvo r. 896 medzi Mojmírom II. a Svatoplukom II. povstaly roztržky, ktoré maly za následok rozklad a zánik državy veľkomoravskej. Pád a zánik ríše veľkomoravskej priskoril Arpád so svojimi slovanskými Turkami (Bulharmi) a Kozarmi.[6]
[1] Dejepisci dosť si nalámali hlavy, prečo predkovia naši od Rimanov pomenovaní boli Quadami. Dľa môjho zdania znie to vlastne Vagii (Važania, Povážania); lebo „Qu“ je rovné písmene „V“ tiež v mene Quandalus miesto Vandalus atď.; podobne „g“ je miesto písmeny „d“ v mene Remidius miesto Remigius; Andel miesto Angelus atď. [2] Staroslovenské ziza čili živnosť; bohyňa Ziza alebo Cica bohyňa života. [3] Ležalo naproti terajšieho Prešporka. [4] Bregetium, Βρεγετξιον, teraz Szőny na brehu Dunaja. [5] Sv. Imrich nazýval sa „dux Ruizorom“ a „dux Selavoniae“. [6] Maďari nie sú potomkami Arpádových Turkov a Kozarov, ale pozdejšie sa do Uhorska prisťahovalých Pečencov a Kumánov (u cis. Konštantína Porph. Mazarov.)
Od zániku državy veľkomoravskej až do prenesenia koruny slovenského královstva na Pannoniu
Ešte bol Svatopluk I. na vrchole slávy svojej, keď Arpád, veľknieža Turkov (Bulharov) a Kozarov, za Karpatami nad ústim Dunaja kočujúcí, najatý bol od cisára východného, Leva, aby uderil na Bulharov. Turko-Kozari pod velením Liuntika, syna Arpádovho, r. 888, loďmi carihradskými pri ústi Dunaja podporovaní, skutočne uderili na poddunajských Bulharov a vo troch bitkách pobili ich tak, že Simeona, kráľa bulharského, až k Preslave zahnali a v Mundrage obľahli. Medzitým Simeon uzavrel mier s cisárom Levom, a tak Turko-Kozari navrátili sa ta, odkiaľ boli prišli. Dlho nepožívali pokoja, lebo keď severným brehom Dunaja tiahli, aby naddunajské Bulharsko, kde bývali Vlachovia, odtrhli od poddunajského, Pečenci a Simeon vrhli sa na ich doma zostavšie rodiny a temer povraždili ich. Čo keď, navrátivše sa domov, videli, dali sa opät na západný pochod a osadili sa v Čiernom Uhorsku (Potisí) a Srieme, vytisnuvše odtiaľ Vlachov a spojivše sa s tam pozostalými Slovanmi. Od tej doby, čo obyvatelia Čierneho Uhorska u ruského dejepisca Nestora a u západných dejepiscov menovaní boli tiež Uhrami. Jaknáhle Čierni Uhri na Potisí a Srieme prišli do susedstva državy Svatoplukovej, Arnulf kraľ nemecký, r. 892 najal ich proti Svatoplukovi I., ale bez výsledku. Až keď po smrti jeho povstaly roztržky medzi synmi jeho, Arnulf opät ich najal, aby Mojmír II. so troch strán bol sovrený. Cisár Arnulf podporoval proti nemu Svatopluka II., Bracslav mal uderiť na neho od juho-západu, Arpád od východo-juhu. Výsledok války r. 896 bol ten, že Bracslav s pomocou Arpádovou odňal Mojmírovi dolniu Pannoniu. Arnulf vyplativ Arpáda, sveril dobytú Pannoniu Bracslavovi: nad čím sa Arpád náramne rozhneval a čakal na vypomstenie sa nad Arnulfom. Arpád, jako jedna nie dosť zaručená zpráva hovorí, uzavrel priateľstvo s Mojmírom II., zasnúbiv dcéru jeho so synom svojím Zlatošom (Zaltasom); áno niemálo Čiernych Uhrov prešlo i do služby k Mojmírovi. V tom Arnulf 8. dec. 899 umrel. Jaknáhle Arpád dostal zprávu o tom, vrhol sa na dolniu Pannoniu a podrobiv si ju, vyhnal z nej Nemcov, s ktorými tamejší Slovania neboli spokojní. Netrvalo to ale dlho, že Arpádovci uderili aj na Mojmíra II. a odňali mu (r. 902) tiež horniu Pannoniu až po rieku Enžu. Tým daná bola smrteľná rana države veľkomoravskej. Česi uchytli Moravu až po Váh, Arpádovci Potisie a Pannoniu, Poliaci Slovensko medzi Váhom a Tisou. Slovensko nezostalo dlho v rukách Poliakov, lebo im ho odňal český Boleslav II., ustanoviv syna svojho Oldricha za údelné knieža Slovenska; avšak po smrti toho († 999) poľský kráľ Boleslav chrabrý zahnal Oldricha a pripojil Slovensko opät k Poľsku, ustanoviv v ňom Otto-Bezpréma údelným kniežatom. Tak veci stály až do smrti jeho (1025). Po smrti Boleslava chrabrého jeho synovia, Mečislav II. a Otto-Bezprém, oba domáhali sa trónu; ale Mečislav prevládal a vyhnal Otto-Bezpréma z Krakovska nazpak do Slovenska (in Ruzziam). Otto neznal pokoja, ale hľadal najprv útočište u svojho strýca, sv. Štefana, kráľa uhorského, potom ale milosť cisára Konráda, zasľúbiv mu poddanstvo, dopomôže-li mu k polskému trónu. Otto-Bezprém bol syn Boleslava chrabrého od druhej manželky Judity, sestry to sv. Štefana, kráľa uhorského: prečo teda nehľadal podporu u tohoto ujca svojho? Preto, že jako Mečislav II. tak tiež sv. Štefan boli v nepriateľstve s cisárom Konrádom; áno, keď Otto neprestával pletichy snovať s cisárom, pozbavili ho i slovenského údelného kniežatstva. Imrich, syn sv. Štefana, zasnúbený bol s dcérou Mečislava a obdržal Slovensko za údelné kniežatstvo. Darmo Bretislav, údelné knieža Moravy, v mene cisára ujal sa OttoBezpréma a r. 1030 vtrhol do Slovenska, aby mu ho nazpak dobyl: sv. Štefan uzavrel medzitým mier s cisárom, a tak Bretislav musel opustiť Slovensko. Veci sa zmenily, keď r. 1031 umrel sv. Imrich a tak uprázdnené bolo slovenské údelné kniežatstvo a doňho nazpak uvedený bol Otto-Bezprém. Tento začal opät snovať pletichy s cisárom, áno s pomocou jeho oboril sa na Mečislava a zahnal ho do Čiech. Sláva jeho dlho netrvala; už roku 1032 bol od svojich zavraždený. Po smrti Otto-Bezpréma Mečislav II. naklonil si cisára a s pomocou jeho navrátil sa do Poľska; ale neobdržal panovanie nad celou poľskou državou. Táto rozdelená bola na tri diely: jeden dostal on, druhý strýčenec jeho Friederik, tretí, totižto Slovensko, Vasil, bratranec sv. Štefana. Poslednie doby sv. Štefana, kr. uhorského, boly presmutné; boly v krajine dve stránky: jedna nemčúrska, majúca na čele Gizelu, manželku sv. Štefana, ktorá chcela po smrti jeho mať na tróne Petra, syna od sestry jeho; druhá, slovenská, ale Vasila. Gizela, aby prekazila plány strane slovanskej, vyslala zákerníkov do Nitry, aby Vasila oslepili a neschopného k panovaniu učinili. Nad osudom jeho zhrozil sa sv. Štefan a synom jeho (Leventovi, Belovi a Ondrejovi) dal pokynutie, aby chcejú-li vyhnúť podobnému osudu, hľadali útočište za hranicami.
Po smrti sv. Štefana (1038) nemčúrska strana posadila Petra na trón kráľovský, Samuel-Romána, ktorý pri dvore sv. Štefana sa bol zdržoval a pre svoju nábožnosť Aba prezývaný bol, syna to po nebohom Otto-Bezprémovi, ale ustanovila slovenským údelným kniežatom. S tým nebola spokojná strana slovanská, vyhlásila Samuel-Romána za kráľa a vyhnala Petra z krajiny. Cisár Henrik, ku ktorému utiekal sa vyhnaný Peter, ujal sa tohoto a dal sa r. 1042 na pochod: na pravom brehu Dunaja tiahol Henrik, na ľavom český Bretislav, aby Petrovi, keď už nie kráľovský trón, aspoň slovenské údelné kniežatstvo vydobyl. Obsadil síce Slovensko, ale keď Slováci nechceli prijať Petra za svojho vojvodu, za takého ustanovil Belu Vasiloviča, ktorý sa bol u neho zdržoval. Sotva že Bretislav vytiahol nohy zo Slovenska, kráľ Samuel-Roman zahnal Belu za hranice a slovenské údelné kniežatstvo i s rukou dcéry svojej oddal Eduardovi, anglickému princovi, ktorý čo vyhnanec u neho sa zdržoval. Po nešťastnej smrti Samuel-Romana († 1044) prestal byť Eduard vojvodom Slovenska a povolaný bol nazpak do Anglicka. Peter opät zaujal kráľovský trón; ale slovanská strana na tom bola, aby bol s trónu svržený, a naň niektorý zo synov po Vasilovi posadený. Na dvore Kazimíra (1040 — 1058) zdržovali sa Vasilovičia. Sem r. 1046 prišli vyslanci Uhrov s Petrom nespokojných, aby požiadali jednoho z nich k zapudeniu Petra a k zasadnutiu na kráľovský trón. Kazimír odprevádzal ich a poraziv Petra, prišiel do Stolného Belehradu. Kráľom stal sa Leventa, vojvodom Slovenska Bela, vojvodom Byhorska ale Andrej. Leventa sotva šesť mesiacov sedel na tróne, keď onemocnel a zamýšľal korunu oddať Andrejovi.[7] Po jeho smrti Kazimír opät prišiel do Uhorska a, jako bola vôľa Leventova, neposadil Belu, ačkolvek staršieho, na trón, ale Andreja. Bela zostal slovenským údelným kniežatom, ale od Andreja, ktorý bol bezdetný, dostal sľub, že po jeho smrti on stane sa kráľom. Bela a Ondrej panovali v tej dobe, v ktorej agitáciou patriarchy carihradského, Michala Cerulara (1043 — 1059), najviac i politicky i cirkevne pretrhlo sa spojenie východu od západu. Patrne vyrážalo sa to na oboch, vychovaných v duchu východnom. Ondrej politickými ohľadmi k tomu vedený pozdejšie klonil sa k západu, ale Bela tým viac k východu, menovite, keď r. 1053 Ondrejovi narodil sa syn Salomon a hneď zasnúbený bol so Sofiou, dcéruškou západného cisára Henrika. Belovi zaiste čo „pravoslavnému kráľovi Slovenska“ poslal východný cisár Konstantín Monomach (1042 — 1054) tú korunu, ktorá r. 1860 na puste Klišskej, v stolici nitrianskej, nalezená nachodí sa v budapeštianskom krajinskom muzeume. Trenice medzi Belom a Ondrejom priostrily sa, keď Ondrej r. 1059 dal Salomona korunovať za kráľa uhorského, áno aj činil úklady jeho životu. Bela, vidiac, že válka medzi ním a Ondrejom je nezbytná, synov svojich, Jesaslava a Vladislava,[8] poslal do Poľska ku kráľovi Boleslavovi, áno potom i sám ta šiel, žiadajúc spolu od tohoto pomoc proti Ondrejovi. Tento podobne poslal manželku svoju i so synom Salomonom k cisárovi Henrikovi a prosil tohoto o pomoc. Ondrejove a cisárske vojská r. 1060 tiahly cez Pannoniu a bez toho, žeby boly dočkaly pomocné vojsko české, prepadly vojsko Belovo na Tise. V prvej srážke zvíťazily, ale keď dostavili sa Poliaci, boly zbyté, daly sa na útek za Dunaj a i tam poznovu dostaly porážku. I samého Ondreja pošliapaly kone na bojišti. Bela s vítazoslávou vtiahol do Stolného Belehradu a bol tam korunovaný za kráľa uhorského; Jesaslav (Gesa) syn jeho, stal sa vojvodom Nitrianska a Byhorska. Gesa čili Jesaslav, keď otec jeho Bela I. nešťastnou smrťou sišiel so sveta († 1063), vypravil vyslanstvo ku kráľovi Henrikovi IV. ktorý práve tiahol s vojskom do Uhorska, a sľuboval tomuto, že uzná Salomona za kráľa uhorského, bude-li mu daná hodnosť dľa jeho rodu a zásluh: Henrik však bol hluchý a pokračoval v pochode, aby Salomona, čo svojho vasala, usadil na tróne. Keď to v Stolnom Belehrade vykonal, nazpak sa bral. Či ešte u prítomnosti alebo po odchode jeho previedli medzi sebou Jesa a Salomon priateľské porovnanie, dľa ktorého Jesaslav podržal kniežatstvo, ktorým bol vládol otec jeho Bela I. za doby Ondreja I. Potom podelil sa s bratom svojím Vladislavom, učiniv ho vojevodom Byhorska, podržiac sebe, čo veľvojvoda Nitriansko. Ačpráve zdalo sa, že Jesa je v priateľstve so Salomonom, tak že r. 1070 spolu víťazne bojovali proti Moravanom, uderivším na Trenčín, predsa so stavom veci nebol spokojný; chcel nosiť i on kráľovskú korunu čo kráľ Slovenska. Príležitosť k tomu podalo obliehanie srbského Belehradu r. 1072, Nikyta, grécky veliteľ pevnosti, ačkoľvek nielen vojská jeho a Vladislavove, ale i Salomonove obliehaly ju, nepoddal sa kráľovi Salomonovi, ale Jesovi; vyndúc z hradu s veľkým prôvodom šiel k nemu a poctil ho strieborným obrazom bl. P. Marie. Že pri schôdzke Jesaslava s Nikytom nevyjednávalo sa len o podmienkach kapitulácie, ale i o veciach významnejších, dokázal ich výsledok. Jesaslav dľa príkladu nebohého otca svojho držal s východným cisárstvom, a v tomto bol teraz utvrdený. Ešte tohože roku prišlo od východného cisára Michala vyslanstvo k nemu do Nitry, ktoré mu čo „pravoslávnemu kráľovi Uhorska“ prinieslo korunu áno i nevestu Synadenu. Malo teda Uhorsko dvoch kráľov: Salomon so sídlom v Stolnom Belehrade bol na pravej, Jesa so sídlom v Nitre na ľavej strane Dunaja; Salomon náležal k západnému cisárstvu a k západnej cirkvi, Jesa k východnému cisárstvu a k východnej (kyrillskej) cirkvi. Uhorsko teda bolo na dve strany skutočne rozdeleno; čo nemohlo dlho tak zostávať, a to tým menej, že Vyd, župan sriemsky, ustavične hovorieval kráľovi Salomonovi: „Jako dva ostré meče nezmestia sa v jednej pošve, tak ani vy dvaja nemôžete spolu kraľovať v jednom kráľovstve.“ Salomon skutočne chopil sa zbrane, zapudil Jesaslava a
Vladislava z Uhorska do Poľska, opanoval Slovensko (Sclavoniam) a obsadil Karpaty, aby prekazil cestu Boleslavovi. Boleslav dľa drievneho práva, považujúc Slovensko po Dunaj a Tisu za časť Poľska, uprosený Jesaslavom dal sa na pochod, vypudil Salomona z Karpatov a porazil ho, tak že tento za šťastného pokladal sa, že utrativ Slovensko, aspoň Pannoniu podržať mohol. Tým však domáca vojna bola len na čas potlačená. Salomon opäť strojil úklady bratrancom; ale, keď o tom Jesa dostal zprávu od svojich privržencov v Pannonii, chystal sa k válke. Poneváč Boleslav práve tehdy zapletený bol do vojny s Rusami a nemohol poskytnuť pomoc, Jesa poslal Vladislava k Ottovi, vojvodovi moravskému a svojmu to švagrovi, aby mu prispel k pomoci. Tak Jesa s Nitrančanmi, Vladislav s Byhorčanmi a Otto s Moravanmi uderil na Salomona, porazil a zahnal ho; pres Dunaj prešiel do Pannonie (in Hungariam) a víťazoslávne vtiahol do Stolného Belehradu, kde korunovaný bol za kráľa uhorského. Tak„koruna slovenského kráľa“ prenesená bola do Pannonie a stala sa korunou kráľov uhorských. Ňou dosavád korunovaní bývajú králi uhorskí.
[7] Išla povesť, že bol otrávený. [8] Obyčajne ho píšu „Ladislav“, ale je to zpotvorenie jeho mena, ktoré v súčasných historických prameňoch píše sa „Vladislav“. — Gesa, je toho času obyčajné kyrilské krstné meno Jesa-slav.
Od prinesenia koruny slovenského královstva na Pannoniu až do Matúša Trenčanského
Dokiaľ Jesaslav bol kráľom celého Uhorska, Vladislav a Lambert, bratia jeho, mali svoje údelné kniežatstvá. Kde bolo údelné kniežatstvo Lamberta, nevedomo; snáď v Byhorsku. Vladislav bol slovenským údelným kniežaťom so sídlom v Nitre a čo taký podpísal r. 1075 základovú listinu kláštora sv. Benedika nad Hronom a bránil si svoj údel proti Salomonovi. Cisár Henrik, aby tomuto miláčkovi svojmu vydobyl aspoň údelné kniežatstvo slovenské, už r. 1074 tiahol do Uhorska a po ľavom brehu Dunaja pritiahol až k Vacovu. Vojna bola pristavená; lebo Jesa dal sa do vyjednávania s cisárom, sľubujúc oddať kráľovský trón Salomonovi. Henrik teda tiahol s vojskom nazpak, zanechav Salomona na hrade prešporskom, kým nebude vybavená jeho záležitosť s kráľom Jesaslavom. Vladislav ktorý nič nevedel o tomto tajnom dohovore medzi Jesaslavom a Henrikom, dal sa obliehať Salomona v Prešporku, aby ho vypudil zo svojho údelného kniežatstva slovenského. Medzi tým časom, čo Vladislav obliehal Prešporok, Jesaslav slávil vianoce v Sexarde. Po vykonanej bohoslužbe rozkázal, aby všetci, vynímajúc biskupov a opátov, vyšli z chrámu. Potom pred tam pozostalými osvedčil, že je hotový popustiť Salomonovi kráľovský trón, privolí-li, aby podržal predošlé svoje údelné kniežatstvo so svojou korunou. Vyjednávalo sa teda so Salomonom; ale behom toho vyjednávania umrel 25. apr. 1077. Vladislav, tušiac zradu v tom vyjednávaní so Salomonom, utiekol do podkarpatského Ruska, ktoré mu pripadlo s rukou dcéry Mečislava, kráľa podkarpatských Rusov, a odtiaľ zabral sa k poľskému kráľovi Boleslavovi, aby s pomocou tohoto posadený bol na uhorský kráľovský trón. Boleslav Salomona, ktorý bol opanoval Slovensko (Sclavoniam), zapudil a k Prešporku zatlačil, Vladislava ale do Stolného Belehradu odprevadil a jeho vyvolenie za kráľa zabezpečil. Do toho však vložil sa pápež Rehor VII., ktorý od Vladislava, čo vyvoleného kráľa uhorského, očakával jasné vyjadrenie sa o spojení svojom s Apoštolskou Stolicou. Krem toho Salomon zdržoval sa ešte vždy v Prešporku, a Boleslav, r. 1079 zavraždiv sv. Stanislava, biskupa krakovského, pápežom z cirkve vyobcovaný, nemohol mu byť viac k pomoci: chcel sa teda vyrovnať so Salomonom, aby sa pred ním zabezpečil. Vyrovnali sa r. 1081 tak, že Vladislav podržal kráľovstvo, Salomonovi ale odstúpil dôchodky zo Slovenska k vedeniu dvora kráľovského. Salomon bezpochyby sídlil v Prešpoku: ale dosť skoro, keď opät snoval pletichy, bol polapený a uväznený na Vyšehrade. Vladislav prevzal aj správu Slovenska; lebo čítame o ňom, že kláštoru sv. Martina na pannonskom vrchu daroval časť Saly (Deaki) nad Váhom; a keď knieža Břetislav, s 2000 mužmi vysťahoval sa z Čiech do Uhorska, osadil ich u Bánoviec v stolici trenčianskej, Břetislava ale prijal ku dvoru svojmu; konečne v Nitre zachvátila ho i smrť. Keď totižto r. 1094 pápež Urban II. vyzval europejských panovníkov k dobytiu sv. zeme, k úmyslu tomu pristúpil i Vladislav, áno kniežatá europejské vyvolili ho i za vodcu križiackych plukov. Prijav voľbu, nahováral Svatopluka, údelné knieža moravské, aby s ním tiahol na križiacku vojnu. Svatopluk zasľúbil mu pod tou podmienkou, bude-li mu na pomoc proti Břetislavovi II., kráľovi českému, ktorý ho — vraj — ukrivdil. Vladislav ujal sa ho a majúc po boku Almusa a Kolomana, synov to po nebohom bratovi Jesaslavovi I., tiahol mu na zasľúbenú pomoc; ale na hranici zachvátila ho nenadála nemoc, ktorej aj v Nitre 29. júna 1095 podľahol.[9] Vladislav umrel náhlou smrťou, a Koloman Jesaslavič korunovaný bol až r. 1098 za kráľa uhorského; musely sa teda medzi tým časom prihodiť mnohé veci, ktoré naši domáci dejepisci zamlčujú. Poneváč Vladislav mal ešte brata Lamberta na žive, nestaral sa o nástupcu; mal byť ním tenže brat jeho, nie ale Almus alebo Koloman, jeho vnukovia. Lambert bol údelným kniežatom Byhorska a
podkarpatského Ruska, Almus (r. 1090) kráľom Horvatska, Koloman ale stal sa biskupom (jágerským). Tomuto zneľúbil sa kňazský stav, a keď otec neprivolil k tomu, aby ho opustil, utiekol do Poľska. Keď potom Vladislav r. 1095 upadol do nebezpečnej nemoce, povolal ho z Poľska a tak vec usporiadal, aby Lambert stal sa nástupcom, Koloman ale, až ho pápež osvobodí od kňazského stavu, údelným kniežatom Slovenska. S touto hodnosťou spojené bývalo i nástupníctvo. Lambert prv, než by bol zaujal kráľovský trón, r. 1097 umrel, Almus ale zahnaný bol z Horvatska. Nastaly teda roztržky medzi Almusom a Kolomanom o kráľovský trón. Almus dal sa veľmožom uchlácholiť tým, že Koloman je neženatý a tak že v páde jeho smrti stane sa kráľom. Uspokojil sa s údelným kniežatstvom slovenským, Koloman ale r. 1098 stal sa kráľom. Avšak roztržky medzi nimi nanovo vznikly, keď sa Koloman oženil. Veľmoži s jednej strany osočovali kráľa pred Almusom, že preto si vzal mladú ženu, aby mu prekazil nádej na kráľovský trón; s druhej strany osočovali Almusa pred kráľom, že snuje úklady proti jeho životu. Následok bol ten, že Koloman odňal Slovensko Almusovi. Tento odobral sa najprv k cisárovi Henrikovi a potom, keď bol odtiaľ odišiel s prázdnou rukou, do Poľska ku kráľovi Boleslavovi. Práve tehdy, keď sa Almus zdržoval v Poľsku, Koloman zamiešal sa do vecí v Rusku. Dostavil sa ta i Almus, a keď Koloman utrpel tam velikú porážku, najal si Rusov a Polovcov (Kumanov), aby s nimi ďalej prenasledoval ho. S nimi prekročil Karpaty a 1107 uderil na Abov Novýhrad; ale Koloman sobrav vojsko, vytiahol proti nemu a obľahol ho. Almus poddal sa mu na milosť a nemilosť; ale prostredníctvom Boleslava sa stalo medzi nimi smierenie. Koloman Rusov a Kumánov, ktorých bol so sebou priviedol Almus, dielom vzal do služby svojej, dielom ale osadil v Uhorsku.[10] Bezpochyby aj na Slovensku povstali z nich kumánski čili maďarskí osadníci (székelyek) čo strážcovia (evrek, őrök) hranice pri Morave (Székelyfalva, Sikula), Bielej Hore (Plavec, Plavenstein, chybne Blasenstein), Váhu (Siculi de Vaag) a inde (Stráže, Bešeňovce). Behom času však sa poslovenčili. Smierenie Almusa s Kolomanom netrvalo dlho. Almus snoval opät úklady životu Kolomanovmu, tak že trestu vyhol len útekom. Zabral sa k cisárovi Henrikovi. Tento, ktorý v nemilej pamäti choval nepriaznivé jednanie Kolomana proti križiackym, cez Uhorsko tiahnuvšim plukom, ľahko sa dal nahovoriť k válke; pripojil sa k nemu Svatopluk, knieža český, a jebo brat Otto. Keď Henrik r. 1108 obliehal Prešporok, Svatopluk a Otto uderili na Slovensko, zaujali Trenčín, Nitru a iné pohraničné hrady. Koloman síce osvobodil hranicu od nepriateľov,[11] ale keď r. 1113 Henrik opät tiahol proti Uhorsku musel ho ukrotiť darmi a prijatím Almusa na milosť. Nič tak teraz neležalo Kolomanovi na srdci, jako aby zabezpečil trón svojmu synovi, Štefanovi II. Dal ho korunovať a, aby Almusa i syna jeho Belu učinil neschopnými k panovaniu, dal ich oslepiť a zatvoriť v demešskom kláštore. Za doby Kolomana († 1114) potlačené údelné kniežatstvo slovenské, poneváč k jeho zaplneniu nebolo kráľovských princov, vzkriesené bolo až pod Belom II., ktorý syna svojho Jesaslava (Gesu) II. učinil slovenským údelným kniežatom, r. 1137 ale druhého syna svojho Vladislava kniežatom Bosnanským. Keď Jesaslav po smrti otcovej r. 1141 stal sa kráľom, brat jeho Vladislav II. stal sa slovenským údelným kniežatom, kdežto Bosna ponechaná bola na bána Boriča. Svedkom toho je, že Vladislav k dotacii biskupstva nitrianskeho, kráľom Kolomanom r. 1105 založeného, daroval Skačany, veľkú a malú Belicu, veľké a malé Krsteňany, jako i Salu (Saliby) nad Dudváhom. Do doby Jesaslava padá tiež osadzovanie Nemcov (od r. 1150) na Slovensku; ktorí, požívajúc veľké výsady, potom novými koloniami (od r. 1242) rozmnožení svojím spoludržaním, priemyslom a kupectvom vyšvihli sa i nad domorodých Slovákov a, sriadivše si mestá, veľkého významu dosiahli. Po smrti Jesaslava († 1161) síce kráľom stať sa mal brat jeho, Vladislav II., ale stal sa syn jeho Štefan III. Bol však s trónu svržený i s matkou svojou do Čiech vypudený. Kráľom stal sa Vladislav II., slovenským údelným kaiežatom a následníkom ale Štefan IV. Po Vladislavovi II., ktorý kraľoval len za pôl roka, kráľom stal sa jeho brat Štefan IV. Boleslavič. Slováci pridŕžali sa Štefana III. Jesaslaviča, a shromaždilo sa okolo neho tiež toľko česko-moravských dobrovoľníkov, že Štefan IV. Beloslavič bol porazený a z krajiny zahnaný. Umrel 11. apríla 1172 v Zemlíne. Tak zahynuli synovia Bely II. Poneváč Štefan III. Jesaslavič umrel 4. marca 1173 bezdetný, nástupcom jeho stal sa jeho brat Bela III., slovenským údelným kniežatom ale jeho mladší brat Jesaslav. Keď však Bela vysielal vojská na pomoc cisárovi Manuelovi proti Turkom, Jesaslav nielen hromžil na to, ale aj snoval pikle proti jeho životu. Bela teda musel vojsko, pre Manuela určené, odvolať a poslať na Slovensko. Medzitým Jesaslav utiekol do Rakúska a vyhol osudu matky svojej, ktorá omeškala sa na hrade Branči v nitrianskej stolici a tam čo zajatá pod stráž postavená bola. Bela teraz, soka zbavený, už mohol poslať válečnú pomoc Manuelovi. Keď r. 1175 vojsko kráľovské bojovalo v Asii, ľahko by bola v Uhorsku vypukla vojna proti Henrikovi Jasomirgotovi, markgrófovi rakúskemu, u ktorého sa Jesa zdržoval, keby tento nebol odišiel z Rakúska do Čiech, požiadať Sebeslava, aby ho nemeckému cisárovi odporúčal. Sebeslav, aby si získal priateľstvo Bely, vydal ho tomuto, a tento ho potom 15 rokov držal vo väzení. Behom toho času Bela syna svojho Imricha
ustanovil za údelné knieža Slovenska a r. 1185 dal ho i korunovať čo kráľa mladšieho. Toto korunovanie nemohlo sa týkať Dalmátska a Horvatska, ale územia uhorského, menovite údelného kniežatsva slovenského, ktoré dávané bývalo synom prvorodzeným a následníkom. Potvrdzuje to i tá okolnosť, že Imrich, keď čo r. 1195 korunovaný za staršieho kráľa udelil zemanstvo Zerzavému, poddanému prešporskému, učinil mu to bezpochyby za zásluhy, ktoré jemu predtým čo mladšiemu kráľovi bol preukázal. Poneváč ale kraje posavské ustavične znepokojované boly skrze Benátčanov, mladší brat jeho Ondrej ale zamestnaný bol v Haliči, Imrich (r. 1194) prevzal správu i nad Dalmátskom a Chorvatskom. Po smrti Bely († 23. apr. 1196) Imrich korunovaný bol za staršieho uhorského kráľa, Ondrej ale mal podujať križiacku válku do sv. zeme; k čomu jemu otec zanechal veľké poklady. Nemal k tomu chuti a zdedené poklady vynakladal na získanie si strany k svrženiu Imricha s trónu. Popudený bol k tomu tým viac, keď sa Imrichovi narodil syn Vladislav; čo mu prekazilo nádej k dosiahnutiu i slovenského údelného kniežatstva i nástupníctva, poneváč toto oboje náležalo prvorodzenému synovi. Po Imrichovi († 30. nov. 1204) stal sa kráľom jeho syn Vladislav III., ale keď tento po šesť mesiacoch umrel (7. mája 1205), Andrej obsiahol už dávno hľadanú korunu kráľovskú. Konečne chystajúc sa predsa raz na križiacku vojnu, syna svojho učinil slovenským údelným kniežatom, dal ho r. 1217 korunovať za mladšieho kráľa, a dal sa na cestu do sv. zeme. Keď sa kráľ Ondrej na jar r. 1218 nazpak navrátil, našiel Uhorsko v náramnom neporiadku. Predovšetkým ustanovil sudcov, ktorí, chodiac po krajine, skúmali práva vlastnícke, a zeme bezprávne odňaté navracali vlastníkom. Z toho povstaly kriky a žaloby; nespokojenci so záležitosťami svojimi obracali sa už na staršieho kráľa Andreja (do Stol. Belehradu), už zas na mladšieho kráľa Belu IV. (v Nitre). Aby sa tomuto a iným neporiadkom vyhnulo, Andrej vydal „zlatú bullu“, v ktorej medzi iným zakázané bolo odvolanie sa na staršieho kráľa proti rozsudku mladšieho kráľa, a naopak. Tým však trenice medzi starším a mladším kráľom neboly odstránené, tak že Bela stíhaný, hlavne pomocou župana prešporského, musel sa dať r. 1224 na útek zo Slovenska do Rakúska. Do toho vložil sa pápež Honor, aby otec so synom smierený bol. Stalo sa to síce, ale Bela preložený bol zo Slovenska za správcu do Dalmatska a Horvatska. Bela IV. 14. okt. 1235 korunovaný bol v Stol. Belehrade za staršieho kráľa, teda ešte pred smrťou otca svojho 22. nov. 1235). Sotva začal panovať, po Európe rozniesla sa zpráva, že Tatári od severo-východu tiahnu k západu. Pred nimi ustupovali zakarpatskí Kumáni (Maďari) a od Bely do krajiny prijatí boli.[12] Za nimi r. 1241 dorazili Tatari, uhorské vojsko porazili a krajinu i nasledujúceho roku náramne zpustošili. Po odchode Tatarov prvá starosť Bely bola, nazpak povolať rozptýlené domorodé, a nahradiť vyhubené obyvateľstvo skrze osadenie cudzozemcov, takto dostalo Uhorsko temer novú tvár: množstvo Slovákov vykrvácalo pod mečom tatarským, a v mnohých vidiekoch po prachu otcov našich kráčali prisťahovavší sa Česi, Nemci a Kumáni (Maďari). Slovenské údelné kniežatstvo však v tých pohromách nezaniklo, áno tým jasnejšie na povrch vystupuje. Bela IV. mal dvoch synov: Štefana a Belu. Štefan už r. 1246 bol mladším kráľom a vojvodom celého Slavonska (Slavonska, Dalmatska, Horvatska, Podrávska a Štajerska), potom ale i Sedmohradska a čo „Dominus Cumanorum“ i Potisia. S tým ale nebol spokojný a domáhal sa i údelného kniežatstva slovenského, ktoré bolo dávané prvorodzeným kráľovičom, a s ktorým spojené bývalo i nástupníctvo, a to preto, poneváč mladší brat Bela, miláčok rodičov, ustanovený bol za slovenského údelného vojvodcu (dux Sclavoniae). Trenice medzi otcom a Štefanom V. tak ďaleko išly, že r. 1262 medzi nimi vypukla domáca válka na hranici, ktorá delila Slovensko od Potisia. Ačkoľvek vojská už stály proti sebe, neprišlo to k bitke, ale k vyjednávaniu. Dľa vzájomnej úmluvy zaviazal sa Štefan, že viac ničoho nepodnikne proti mladšiemu bratovi a nebude k sebe vábiť jemu poddaných Slovákov a Nemcov, jako ani Čechov, ktorí buď sú alebo budú osadení v údelnom jeho kniežatstve; vojvoda Bela ale podobne sľúbil, že nepodnikne nepriateľstvo proti Štefanovi a nebude k sebe vábiť Kumánov (Maďarov) jemu poddaných. Pokoj dlho netrval. Keď po smrti Rastislava, zaťa Bely IV., Štefan napadol po ňom pozostalú vdovu Agnesu a chcel ju pozbaviť Mačvy a Bosny, nemohol to trpeť kráľ Bela IV., lebo sa obával českého kráľa Ottokara, ktorý mal podobne Rastislavičku Kunegundu za manželku, a zavrátil ho, ponechajúc Rastislavičom Mačvu a Bosnu; Slavoniu, Dalmaciu a Horvatsko ale, Štefanovi odňaté, roku 1266 sveriac mladšiemu synovi Belovi. Štefan V. po smrti mladšieho brata († 1269) a po smrti otca († 3. mája 1270) bol korunovaný za kráľa celého Uhorska (super totam Hungariam) a sotva že sa sohrial na tróne, podujal r. 1271 veľkú válku proti českému kráľovi Ottokarovi, ktorej dejište bolo Slovensko medzi Moravou a Váhom. Následkom tejto ukrutnej vojny a neúrody nastal okolo Bielej Hory náramný hlad, tak že predkovia naši museli byť na čas od krajinských daní osvobodení. Pokoja s Ottokarom uzavreného dlho nepožíval, lebo už 6. aug. nasledujúceho roku umrel. Po jeho smrti jedna strana (maďarská, kumánska) chcela staršieho syna Vladislava IV. Kumanského, druhá (slovanská) ale mladšieho syna Andreja, tak že hneď v deň korunovania Andrej Kaplon opovážil sa ho kyjom uderiť. Už r. 1273 zapletený bol do vojny s Ottokarom, kráľom českým, a veľké bitky viedly sa opät medzi Moravou a Váhom. Medzitým časom došla Ottokara zpráva, že za rímskeho kráľa vyvolený je Rudolf z Habsburgu: hľadel teda vyrovnať sa s Uhrami.
Jakokoľvek temné sú dejiny Uhorska toho času, predsa pravdepodobné je, že tehdy Vladislav dal sa nakloniť k tomu, aby brata svojho Andreja učinil vojvodcom Slovenska a kráľom mladším. Pokoja však medzi nimi nebolo; lebo Henrik z Güssingu, aby sa pomstil na Vladislavovi, r. 1274 dal lapiť Andreja, aby ho posadil na trón; áno v mene Andreja chopil sa i zbrane a obliehal Vladislava v Budíne; avšak Peter Čák pri Bukoň-Šumli porazil a pri Füvényi (Fuen) zabili Henrika v boji a tak Vladislava z nebezpečenstva vysvobodil. Ináč to navliekol Joachim Pektari, dvorník kráľovský, ktorý nielen sprostredkoval zasľúbenie dcéry Rudolfovej Ondrejovi, ale i smierenie sa tohoto s Vladislavom. Stalo sa to r. 1277. Pri tej príležitosti Ondrej stal sa mladším kráľom a slovenským údelným kniežatom, bezpochyby preto, aby bol v hodnosti, zasnúbeniu sa s dcérou Rudolfovou primeranej. Poneváč Vladislav pri svojom hýrení s Kumánkami (Maďarkami) nemal potomka, a jemu strana protivná chcela ho svrhnuť s trónu a posadiť Ondreja naň: z obavy pred ním zapudil ho. Ondrej utiekol do susedného Poľska, kde mu jeho tetka, blahoslavená Kunegunda, u kráľovského manžela svojho vymohla bývanie na jednom hrade, neďaleko Korczina. Vladislav ešte ani na tom nemal dosť ale vyslal ta uplatených zákerníkov, ktorí ho už r. 1278 v noci prepadli, sputali a do susednej rieky Nidy uvrhli. Keď Vladislav od svojich miláčkov, Kumanov (Maďarov), ktorí chceli svojho Arbuza posadiť na trón, 10. júla 1290 zavraždený bol.[13] Andrej Štefanovič, vnuk kráľa Ondreja II., ktorý už za živobytia Vladislava Kumanského (o. roku 1278) prišiel z Benátok do Uhorska a (o. r. 1286) bol vojvodcom Slavonska, už 23. júla 1290 korunovaný bol v Stolnom Belehrade za kráľa uhorského. Jeho sadnutie na trón potkalo sa s mnohým domácim a zahraničným odporom. Na Slovensku (v Šariši) povstal a k trónu sa hlásil jakýsi Ondrej, ktorý sa vydával za mladšieho brata nebohého kráľa Vladislava IV., klamajúc Slovákov, že (r. 1278) nebol v Poľsku utopený, ale pri živote zachovalý. Sotva tohoto potlačil (28. aug. 1290), už mal zápletky s cisárom Rudolfom, ktorý osoboval si právo na Uhorsko a chcel ho podeliť tak, aby zadunajská časť Uhorska pripadla k Rakúsku, naddunajská (Slovensko) ale k Čechám. Albert, vojvoda rakúsky, v skutku už r. 1291 vtrhol do Zadunajska. Andrej vyrovnav sa s ním, vybavoval snemy a nastúpil cestu do Turca, Liptova, Oravy a inde po krajine, jako i do Horvatska, aby robil poriadky dľa snemových uznesení a získal si priateľov. Daromné bolo jeho namáhanie; pohlavári krajinskí nevšímali si ho, a keď noví praetendenti hlásili sa k uhorskému trónu, rozpadli sa na stránky dľa toho, jaké kde výhody vlastné očakávali. Práve keď Karol Robert, čo pápežom podporovaný praetendent, pritiahol z Apulie do Horvatska a bol tam roku 1300 v Záhrebe skrze Gregora, administrátora arcibiskupstva ostrihomského, korunovaný za kráľa uhorského, dňa 14. januára 1301 umrel Ondrej III., posledný to mužský potomok z krve Arpádovej. Po smrti Ondreja boly dve hlavné strany v Uhorsku, jedna za Karola Roberta, druhá za Vácslava, kráľa českého. Oba boli po praslici z rodu Arpádovského. Na čele strany proti Karolovi Robertovi bol palatín Matúš Čák.
[9] Pápež Coelestin r. 1198 vyhlásil ho za svätého. [10] Takrečený bezmenný notár kráľa Bely (Anonymus Belae regis notarius), tieto a nasledujúce deje preniesol do 9. stoletia, učinil Almusa otcom Arpádovým. [11] Toto dobývanie Nitry preniesol tenže Anonymus tiež do 9. stoletia a vymyslel pritom bájku o Soborovi, veliteľovi českom na hrade Nitrianskom. [12] Títo noví kumánski osadníci menovaní boli Neuhri (Neugri), predošlí ale Uhri (Ungari, Cumani). [13] Od tej doby Kumáni až do doby kr. Sigmunda prestali hrať úlohu.
Od Matúša Trenčanského do našeho času
Matúš, syn Petra Čák (z rodu Chaak), už za doby Ondreja III. r. 1294 bol palatínom a sudcom Kumánov, teda palatínom naddunajským (ultradanubialis), kdežto Omodeus bol palatínom a sudcom preddunajským (citradanubialis, pannonským). Keď kráľ Ondrej proti svevoli oligarchov zakročil, vypovedal jemu poslušnosť, tak že tento i zbranné zakročenie proti nemu (r. 1297) nariadil. Možno, že Ondrej pozbavil ho východného Slovenska a hodnosti palatínskej, však ale podržal západné Slovensko v moci svojej a neodriekol sa hodnosti palatínskej. Po smrti Ondreja, keď jedna časť stavov išla do Čiech, povolať kráľa Vácsava III. na uhorský trón, držal sa na oko Karola Roberta, bezpochyby preto, aby tým prinútil Vácslava, žeby si ho získal za každú cenu. Tým viac, že Vácslav z Hodonína, kam bol z Prahy prijel, musel konať cestu cez územie jeho. Vácslav mu zasľúbil, že jaknáhle bude kráľom uhorským, potvrdí ho v držaní všetkých pevností a miest, zdedovizní a statkov, buď kráľovi alebo kráľovne prislúchajúcich, jakokoľvek nadobudnutých a pod jakýmkoľvek menom jemu náležajúcich; menovite ale že mu daruje hrad a stolicu trenčiansku so všetkými mestami, dedinami, mýtami a jakýmikoľvek príslušnosťami. Slavnostné vyslanstvo odprevadilo Vácslava od Hodonína k Holiču a po ľavej strane Dunaja k Parkánu. Protivníci síce chceli prekaziť im prekročenie Dunaja; ale boli porazení a k ustúpeniu prinútení, tak že Vácslav šťastne dorazil do Stolného Belehradu, kde už 26. aug. bol korunovaný. Odtiaľ s veľkou slávnosťnou viedli ho do Budína, kde mu stavy skladali prísahu vernosti. Čo bol sľúbil Matúšovi palatínovi, to aj splnil 6. júla 1302. Od tej doby prichádza v dejepise pod menom Matúša z Trenčína, kde bolo sídlo jeho, odkiaľ čo palatín vládol tiež nad Oravou, Liptovom, Turcom, Zvolenom, Nitrou, Tekovom, Hontom a Novohradom, jako aj nad ľavodunajským Prešporkom, Komárnom a Ostrihomom. Toto bolo spolu aj temer to územie, nad ktorým kraľoval Vácslav, tak že ostatné Uhorsko bol by musel si mečom podmaňovať. Keď pápež, dorozumev sa s cisárom Albrechtom, 31. mája 1303 vyhlásil voľbu Vácslava za neplatnú a zahrozil cirkevnou kliatbou prívržencom jeho, odpadol i Matúš Trenčiansky od neho buď preto, alebo i pre neporiadny život jeho. Následkom toho otec jeho Vácslav II. v júni r. 1304 prišiel s vojskom a premohúc prekážky, ktoré mu kladené boly na Slovensku v cestu, uderil na Ostrihom, kde bolo hlavné hniezdo úkladov proti Vácslavovi III. strojených, a potom na Budín. Odtiaľ vzal syna i s korunou a odviedol ho nazpak do Prahy. Po smrti otca Vácslava II. (21. júna 1305) syn jeho Vácslav III. oddal korunu uhorskú Ottovi, vojvodovi bavorskému, ktorý pochádzal od jednej dcéry kráľa Bely IV. Ačkoľvek Otto 6. dec. 1305 bol v Stolnom Belehrade korunovaný, Matúš, rozhnevaný i na neho i na Vácslava, že dal korunu Nemcovi, nepristal k nemu, ale už jako neodvislý panovník vstúpil vo smluvu s vojvodom rakúskym. Roku 1308 prišiel kardinál Gentilis do Uhorska a získav Matúša pre Karola Roberta, ktorý po odchode Ottona bol jediným praetendentom, svolal snem na 27. nov. do Pešti. Matúš poslal ta svojich vyslancov. Keď kardinál v zahájajúcej reči prízvukoval, že právo udelovať korunu uhorskú patrí pápežovi, nastal krik proti nemu, tak že sa snem rozišiel bez vybavenia veci Karola Roberta. Poneváč snem tento nebol riadne svolaný, a v ňom celé Uhorsko nebolo zastúpené: Matúš, čo palatín, rozposlal obežník po krajine a povolal stavy do snemu na nastávajúci rok k svobodnej voľbe kráľa. Gentilis predišiel Matúša a svolal niektorých biskupov na 3. dec. do Budína, kde uznalo sa za najspôsobnejšie, aby Karol korunovaný bol opravdivou korunou uhorskou, ktorú Ottonovi násilne bol odňal a v moci svojej mal Vladislav, vojvoda Záhoria (Sedmohradsko). Tento sa však osvedčil, že len tomu vydá korunu, ktorý svobodnou voľbou povýšený bude na uhorský trón. Následkom toho odopretia shromaždil sa snem 11. júna 1309, a 15. korunovaný bol opät Karol Robert korunou prozatymnou. Do snemu dostavil sa aj Matúš. Čo pohlo Matúša Trenčanského, že sa dostavil do snemu toho? Strana Karolova získala si Henrikovičov Kyseckých, prívržencov Ottonových, a tým sosilila sa tak, že si Matúš netrúfal tej sile odolať. Snem svrchu spomenutý naliehal najprv na to, aby statky, kráľovi a kráľovne náležajúce, navrátené boly; a vyslovená bola kliatba na tých, ktorí by to neučinili, jako i na tie vojvodiny, hrady, zámky, mestá a jakékoľvek miesta, ktoré by navrátené neboly. Toto sa týkalo aj Matúša a rozhnevalo ho tak, že sa chopil zbrane a stíhal prívržencov Karolových. Sám kardinál a biskupi, neciťac sa byť bezpečnými v Budíne, utiekli do Prešporka, kde 10. nov. obnovili všeobecnú kliatbu na protivníkov Karolových, potom ale do Udvordu, kde totiež učinili. Konečne Gentilis 6. júla 1311 vyslovil osobnú kliatbu na Matúša Trenčanského, ktorá ho tak rozpálila, že sobral veľké vojsko, oboril sa na Nitru, a potom jednu časť vojska poslal k Spišu a Šarišu, druhú ale viedol ku Komárnu a Vyšehradu.
Karol 15. júla 1312 porazil síce jednu časť Matúšovcov pri Rozhanovciach, ale ďalej nestíhal, áno dal sa do vyjednávania s Matúšom. Od tej doby Matúš jednal jako samostatný a od Karola neodvislý panovník Slovenska; mal svojho palatína a svoje peniaze, ustanovoval županov a úradníkov, rozdával majetky a zakladal Lehoty (lehotas apellabat), viedol vojny a uzavieral smluvy so susednými krajinami atď. Tak to bolo až do r. 1317, v ktorom Karol opät začal válčiť proti Matúšovi, a odňal mu Vyšehrad a Komárno a preniesol válčenie proti nemu i na ľavý breh Dunaja. Čo nemohol dosiahnuť zbraňou, to hľadel dosiahnuť sľubami, aby ľudí Matúšových získal k zrade. Tak učinil i jeho palatín, Felician Zaha a mnohí iní. V tom 1. mája 1321 umrel Matúš Trenčanský bez potomka, a Matúšovci podľahli presile kráľovskej. Karol dostav zprávu o tom, spiechal k Trenčínu, aby čím skorej sa ho zmocnil. Dna 6. júla bol v Leviciach, 25. júla pod Trenčínom. Po dobytom Trenčíne (8. aug.) pokračoval Karol ďalej, kým celé Slovensko nedostal do moci svojej a nespojil s uhorskou korunou. Ačkoľvek Štefan († 1354), mladší syn Karola Roberta, bol vojvodom, predsa jeho údelné kniežatstvo nebolo na celom Slovensku, ale bolo obmedzené len na Spiš a Šariš; a toto územie ešte i r. 1445 oddelené bolo od nekdajšieho územia Matúša Trenčanského. Za doby Sigmunda, cisára a kráľa uhorského, Štibor r. 1396 písal sa síce „Pánom celého Považia“; avšak ani celého ani samostatného Slovenska. Až Ján Iskra z Brandýza, generálny kapitáň kráľa Vladislava, dobyl politickej samostatnosti Slovenska a zastával ju, ovšem s rozličným osudom, až do r. 1462, v ktorom poddal sa kráľovi Matejovi Korvínovi a poslednie dni svoje strávil vo Zvolene. Od tej doby, čo Iskra poddal sa kráľovi Matejovi, Slovensko (od r. 1471) nosí v zákoníku uhorskom meno „Hornie strany Uhorska“, stolice, do tohože „Hornieho Uhorska“ náležajúce, maly svojho generálneho kapitáňa a mnohokráť buď vo všeobecnom krajinskom sneme tvorily zvláštnu skupeninu, alebo schádzaly sa do zvláštneho a samostatného snemu: avšak nebolo to už viac výrazom onej drievnej samostatnosti Slovenska, ačkoľvek Slováci do 16. stoletia stáli na povrchu v Uhorsku. K tomu im dopomohla česká kultúra, ktorá z Prahy vychádzala a rozlievala sa po Uhorsku, tak že čeština nielen bola vo vysokých domoch, ale znela i v kráľovskom dvore a na krajinskom sneme, a došla toľkého významu, že Slováci i v zákoníku prichádzali pod menom Čechov. Krem toho Slováci tak sa obodrili, že i nemecké mestá buď celkom alebo čiastočne poslovenčili. Po páde kráľa Ludvika (r. 1526) čili po katastrofe moháčskej počaly sa meniť národostné pomery v Uhorsku. Ačkoľvek Slováci povýšili Jána zo Zápolia na uhorský trón, tak že ho temer ináč nemenovali než „slovenským kráľom“, predsa ich pomery národnie obrátily sa na horšie, keď Slováci opustili kráľa Jána a pristali k Ferdinandovi I. Kráľ Ján získal si Kumánov (Maďarov) a lichotil im, agitujúc medzi nimi tým, že Ferdinand I. chce potlačiť ich jazyk a národ. K tomu prispel Štefan Verbőczi, ktorý padelal dejepis a zákoník v prospech Kumánov (Maďarov) a na ujmu Slovákov. Týchto strčil medzi nevoľné národy Uhorska, tamtých ale vyhlásil za národ voľný. K tomu prišlo zamlčovanie maďarského pôvodu Kumánov (Paóczok, Kúnok, Jászok), stotožňovanie Uhra s Maďarom, počítanie zemanov k Maďarom, vyhlásenie kalvínstva za „vieru maďarskú“, považovanie zemansko-maďarského stavu za oprávnenie k hodnosťam a k úradom, a rozširovanie maďarského kalvínstva proti nemecko-slovenskému lutheránstvu a proti dynastii habsburgskej. Taký náter maly všetky boje proti Habsburgom (1526 — 1711). Zotavenie katolíctva v Uhorsku síce obstrihalo kriedla maďarským kalvínom, avšak katolíci, ktorí pojšli z kalvínov, v národnostnej otázke s týmito sa spojili a od r. 1791, protislovanskou diplomaciou podporovaní a renegátmi rozmnožovaní, krok za krokom kráčali a povznášali sa k tej výške, na ktorej sú. Statoční Slováci ovšem tiež sa prebudili, chopili sa práce a obrany, a v tom hrdinsky vytrvali; ale lenivci položili ruky v kríž, zbabelci utiahli sa za pec, hladoši hnali sa za ziskom, márnivci za svetskou slávou a odpadávali od národa, ktorý nenie v stave dávať predajným zradcom svojim hľadané výhody.